Keď som čakala svoju prvú dcérku, mala som 24 a nevedela som presne do čoho idem.
Mala som však veľa plánov. Keďže pred tehotenstvom som bola pomerne aktívna, plánovala som po narodení dieťatka pokračovať v mojich zabehnutých koľajách.
Predstavovala som si, ako s kočíkom absolvujeme dlhé prechádzky, budeme chodiť na výlety a tak, ako mnohé mamy aj ja budem pokračovať v športe, kým bude môj anjelik sladko spať.
Nemala som ružové okuliare a bola som pripravená na to, že moje prvé mesiace viac, či menej prispôsobím dcérke.
Scenár, ktorý nastal tesne po tom, ako som si môj sladký uzlíček priniesla z pôrodnice však predčil všetky moje očakávania
Teória a prax uspávania novorodenca
Moja sladká princezná totiž plakala vždy, keď práve nespala.
Väčšina múdrych knižiek, ktoré som prečítala počas tehotenstva ma ubezpečili o tom, že novorodenec prespí 16-18 hodín denne. Moje dieťa, však nespalo takmer vôbec. V praxi to znamenalo asi toľko, že moje dieťa začalo svoju áriu niekedy o pol piatej večer a zvíjalo sa v kŕči plaču často do tretej rána. Po nočnom záťahu si chvíľu zdriemla a od piatej hodiny rannej ťahala ďalšiu šichtu.
Mala som preštudované snáď všetku dostupnú literatúru pre mamy, ktorých deti bojkotujú spánok. Moja dcéra mala pravidelný režim, bola napapaná a večer pred spaním sme praktizovali len pokojné aktivity. Napriek tomu bol spánok problém.
V tej dobe som myslela, že túto situáciu nezvládnem, dnes sa však už len pousmejem nad tým, čo je chronicky unavená mama schopná podstúpiť pre svoje dieťa.
Veľmi zaujímavý bol fakt, že moja dcéra jačiaca zúfalstvom pri každom mojom pokuse uspať ju, stíchla po naložení do vajíčka a chodení po chodbe dedinskej bytovky hore-dolu. A tak moje noci počas prvých mesiacov boli kombináciou hompáľania, spievania, rektálnych rúrok a kvapkania antikolikových kvapiek až po chodenie s dieťaťom po tmavej chodbe bytovky od prvého poschodia až po štvrté a prevážania sa v aute s novorodencom na zadnom sedadle auta. Až doteraz mám hrôzu, keď počujem detské uspávanky, ktoré majú navodiť kľud a pokoj.
Aby to nebolo také jednoduché, moje dieťa nespalo a vrieskalo dokonca aj v kočíku a šatke či baby nosiči. Z dvojhodinovej prechádzky sa tak stal boj o prežitie zúfalej mamy. Teraz, po rokoch mi úsmevné prídu aj pohľady dedinských babiek, ktoré v dobrom úmysle radili nakŕmiť a prebaliť dieťa pred každou prechádzkou, či ponúknuť mu umelé mlieko s odôvodnení, že to moje je slabé.
V každom prípade, musím povedať, že dcérka mi dopriala mimoriadne efektívne a rýchle zbavenie sa tehotenských kilogramov. Do pár mesiacov po pôrode som mala dokonca o niekoľko kíl menej, ako pred tehotenstvom.
Mladší syn sa narodil 2,7 roka po prvej dcére. Vtedy som si povedala: teraz, alebo nikdy. Dodnes si pamätám môj úžas nad tým, ako je možné, že to moje mladšie dieťa bez veľkých obštrukcií zaspí už o siedmej večer a chodila ho kontrolovať, či je naozaj v poriadku.