Som jednou z tých šťastných mamín, ktoré by zvládli nosiť pod srdcom a porodiť aj viac detí. No s výchovou by to bolo už horšie. Svoje prvé tehotenstvo som zvládla úplne bez problémov. O tehotenstve som sa dozvedela až v ôsmom týždni. Cítila som sa skvelo, dokonca ani na váhe dlho nepribudlo vyššie číslo. Až v šiestom mesiaci som pribrala svoje prvé kilo. Našťastie sa dcérka vyvíjala v norme, tak sme sa s manželom tešili na zdravé dieťatko. Po celý čas ma nechalo pokojne sa vyspať. Ani na svet sa dcérke nechcelo. Po týždni prenášania mi odporučil môj pôrodník “vyvolávačku”, a tak sa “to” konečne začalo rozbiehať. Zaujímavé bolo, že som necítila kontrakcie, avšak monitor ich ukazoval celkom jasne a pravidelne. Nechcelo sa mi veriť, že už onedlho budem mať svoj uzlík šťastia v náručí. Akurát som stále nevedela, ako takú kontrakciu rozpoznám. No nakoniec som sa predsa len dočkala. Trvalo to presne 1,5 hodinu, aj keď vŕtanie bolestivého zubu bolí snáď viac. Dcérka sa narodila vo veľmi rušnom dni, a to 23. decembra. Primár sa zrejme rozhodol, že všetky hospitalizované budúce maminy musia porodiť ešte pred sviatkami, nech majú v nemocnici pokojné Vianoce. Napriek tomu celkovému chaosu spomínam na svoj prvý pôrod len v tom najlepšom.
Druhé tehotenstvo, o 6 rokov neskôr, už nebola taká “prechádzka ružovou záhradou”. Tehotenské chute a vône mi spôsobovali riadne nepríjemné situácie. Nikdy som netúžila tak po marshmallow cukríkoch ako vtedy. Bola by som schopná vytrhnúť ich z ruky každému dieťaťu, ktoré okolo mňa prejde, keby som ich nemala vždy poruke. Nikdy predtým som nič také nejedla a nejem ani dnes. No tehotenské chute som vtedy nedokázala ovládať.
Tri dni pred pôrodom mi dcérka dávala najavo, že sa čoskoro chystá von, no akosi sa so mnou zahrávala už vtedy. Tá nezbednosť jej ostala dodnes. Dokonca v deň pôrodu ma zobudila už o 5 ráno a s pravidelnými kontrakciami ma manžel viezol do nemocnice. No zrazu na monitore sa “hrala na netykavku”, kontrakcia neprišla, a tak manžela poslali domov, no mňa už nepustili. Pôrodná sestra ma odprevadila na izbu so slovami, vyspite sa, zíde sa vám to. Tak som poslúchla a ľahla si. Do piatich minút sa mi spustili kontrakcie, ktoré dosť jasne signalizovali blížiaci sa pôrod. Ako druhorodička som v tom mala celkom jasno. Aspoň som si to myslela. No monitor opäť sklamal a ja som znova ležala v posteli. Vraj mám čas do rána…
Nebyť duchaprítomnej sestričky, ktorá si všimla, že sa vážne skrúcam od bolesti, privolala pôrodníka a už nič nebránilo mojej ceste na pôrodnú sálu. Spomínam si, že manžel ledva stihol dobehnúť. Sťažoval sa, že sa nestihol v kľude najesť a zrovna si zapol film… A nikdy nezabudnem na vyplašený výraz gynekologičky, ktorá mi na pôrodnej sále v panike povedala: “Mamička, netlačte ešte, musím si dať rukavice.” No to už bola dcérka na polceste… V plnom zdraví a s hlasom opernej divy nám dala najavo, že život s ňou bude plný veselých príhod.