Iste si už počula, že na materstvo sa nedá pripraviť. Môžeš prečítať stovky kníh, absolvovať desiatky sedení u psychológa zameraných na výchovu, alebo si pýtať rady od všetkých kamošiek, tiet či susediek ešte skôr, ako porodíš. Keď to príde, prekvapí ťa to. Najmä ak vyfasuješ náročné dieťa.
Ťažko sa mi vyberá top zážitok s mojou uvrieskanou ratolesťou, ktorá bola na mne neustále prilepená, mala záľubu v početnom nočnom budení a nekonečnom dojčení pri poskakovaní na fitlopte. Áno, čítaš správne. V noci i počas dňa, keď sa zobudila, vzala som ju do náručia a kojila počas skákania na lopte. Inak to nešlo… Tento manier ju prešiel v desiatich mesiacoch. Doteraz mám v živej pamäti, ako som si sadla do pohodlného kresla a konečne dojčila ako normálna matka bez večného natriasania sa. A aby som nezabudla, “radar v zadku” jej fungoval na sto percent – po hodinovom uspávaní som sa konečne zdvihla z postele, že si skočím dopiť štyri hodiny uvarenú kávu, a už bola hore.
Prvé dva roky na obsiahlejšie vykecávanie s kamoškami nebol čas, ani energia. Čosi sme stihli prebrať pri 20-minútovom kočíkovaní, lebo moje dieťa kočík nemuselo. Vlastne ani nosič, ani hojdacie kresielko a ani náruč niekoho iného. Tak som sa v tehotenstve tešila na niekoľkohodinové kočíkovanie… Nuž čo, matka mieni, dieťa mení… Psychohygienu s kamoškou, kaderníčku či manikúru som musela stihnúť do hodiny a pol, inak mi zúfalo volal manžel, že už to nezvláda a mám si maknúť.
Keď malo moje milované dieťa dva roky, konečne som sa odhodlala zbaviť sa čiernej farby na vlasoch. Však vieš, čierna pridáva roky a potrebovala som zmenu. Všetko som si do bodky naplánovala. Kaderníčka oboznámená s mojou situáciou, manžel s presnými inštrukciami. Celý proces mal trvať tri hodiny s tým, že po hodine a pol za mnou prídu a počkajú ma v salóne. Čo urobila moja ratolesť, keď ma uvidela s alobalom na hlave? Začala vrieskať a žiadnym spôsobom sa nedala utíšiť. Tak to dopadne, keď sa dieťa zľakne vlastnej matky. Revala tak, že sa do salóna zbehli všetky tety z budovy. Riešenie? Šokovaná kaderníčka mi umyla odfarbené vlasy “a la papagáj”, mokré ich učesala do copa, schytila som dieťa a letela s ním domov. Ešteže bolo leto. Pohľady okoloidúcich komentovať nebudem. Nikdy som tak netúžila po šiltovke ako vtedy. Neviem prečo zrovna v takýchto situáciách človek stretne aj tých, ktorých mesiace nevidel. Netušíš? Doma sa dieťa upokojilo. Pri dojčení, samozrejme. Potrebovala som sa však na hodinu vrátiť a mať na hlave niečo aspoň o trochu lákavejšie. Nič lepšie mi nenapadlo, ako mu dopriať poludňajší kúpeľ s hračkami a zvyšok už v pokoji zvládla s milovaným tatinom. No nič, na jej svadbe to bude top historka číslo dva. Jednotkou, mimochodom, bude rozprávanie o tom, ako sme sa skoro s manželom nevzali, pretože som musela utekať od oltára s vrieskajúcim šesťmesačným dieťaťom.