Care for Mums - Lenka Valentíniová: Psychologické konzultácie, koučing

Súhlasím, rodičovstvo je o vzťahu. No my ten vzťah, tým že je tak prirodzený, častokrát považujeme za samozrejmý. Ja som mama a ty si moje dieťa, bodka. Rodič by si mal byť svojho obrovského vplyvu na svoje dieťa vedomý. Mal by vedieť, že od povahy tohto vzťahu závisí, či bude dieťa rásť, napredovať, rozvíjať svoj potenciál alebo bude brzdené, málo podporované, nerozvíjajúce svoje možnosti, prípadne až ohrozované v zdravom psychosociálnom vývine. Každý vzťah je založený na komunikácii. Tá by mala vychádzať zo vzájomného rešpektu. Dieťa by malo zažívať, že je videné, počuté, vnímané, že mu rozumieme a že nám môže dôverovať. Malo by mať pocit, že nás zaujíma a sme jeho podporovateľmi.

Úplne prakticky to znamená, že s ním trávime čas, poznávame jeho svet, vedieme rozhovory, proste sme spolu. Pri tom všetkom nezabúdame ani na vzťah k sebe, na našu vlastnú rovnováhu, pretože tá je zdravým základom všetkých vzťahov, ktoré tvoríme.

Odpoveďou je jednoznačné ÁNO. V prvom roku života je vývinovou úlohou dieťatka získať základnú dôveru v tento svet, že je bezpečným miestom na život. Takúto skúsenosť dieťa získava cez vzťahovú väzbu s matkou (resp. inou blízkou osobou). Matka tým, že sa o dieťatko stará, napĺňa jeho fyzické ako i emocionálne potreby a robí to bez zbytočného odkladu, s láskou a konzistentne. Dieťatku sprostredkúva skúsenosť, že svet je poznateľný a predvídateľný. Získava tak základný pocit istoty a bezpečia, ktorý je nevyhnutný pre jeho ďalší vývin. V tomto období je teda nevyhnutná láskyplná starostlivosť napĺňajúca potreby dieťatka prostredníctvom jednej - dvoch najbližších osôb, zväčša rodičov. Od kvality vzťahovej väzby medzi rodičom a dieťaťom závisí skutočne celý ďalší vývin dieťaťa.

Psychický vývin dieťaťa je od jeho narodenia zhruba do 3 rokov veľmi úzko spojený s jeho fyzickým vývinom, preto ho aj nazývame psychomotorickým vývinom. Keď dieťatko napríklad začne sedieť, prirodzene sa tým zmení a aj zväčší jeho možnosť vnímať okolitý svet. To ho opäť stimuluje k osvojovaniu si ďalších zručností a schopností. Samostatná chôdza zas umožňuje vzďaľovať sa od rodičov a tým získavať pocit autonómie, ovládať čiastočne svoje prostredie. Postupne si dieťa čoraz viac uvedomuje seba, objavuje svoju vôľu a stále aktívnejšie preniká do sveta. Preto sa v prvých rokoch života detí opierame najmä o rozvoj jeho motoriky a z toho usudzujeme primeraný vývin - kedy začalo dieťatko sedieť, chodiť, rozprávať, atď. V rámci pravidelnej detskej poradne u pediatra sa psychomotorický vývin starostlivo sleduje. Ak si však nie ste čímkoľvek istí, určite sa pýtajte.

V neskoršom období narastá záujem o rovesníkov, rozvíja sa celý komplex schopností a zručností, ktoré vo veku zhruba 6 - 7 rokov umožnia nástup do školy. Hovoríme o školskej pripravenosti. Ak dieťa v určitej oblasti nie je dostatočne zrelé, môže ísť o nedostatočný grafomotorický, kognitívny, sociálny, emocionálny vývin. Vtedy je vhodné obrátiť sa na psychológa, ktorý zhodnotí aktuálne schopnosti a odporučí, ako ich ďalej rozvíjať.

Myslím, že je to väčšinou kvôli tlaku, pod ktorým ako rodičia sme. Ten má mnoho podôb a možno jeden spoločný prvok - nedostatok času. Nemáme čas na nič. Už od rána niečo nestíhame, nemôžeme si dovoliť ani minútové zdržanie a tak akákoľvek situácia, ktorá príde mimo našich plánov je vážnym zásahom do priebehu dňa. Nemáme čas riešiť situácie s deťmi v pokoji, potrebujeme, aby veci šli jedna za druhou. Dieťa čas takto nevníma. Je väčšinou tu a teraz a potrebuje riešiť to, čo aktuálne vznikne. My rodičia tým, aké nároky na seba máme, strácame energiu, priestor a čas vzniknuté požiadavky detí riešiť. Myšlienkami sme v tom, čo nás čaká ďalej a aké toto „zdržanie“ bude mať následky. Na konci tak vybuchneme. Sme častokrát unavení, nezastavíme sa celé dlhé dni. Ak nemáme príležitosť sa o seba postarať, pokryť si naše vlastné potreby - niekedy dokonca aj tie najzakladanejšie, fyziologické, veľmi ťažko budeme mať energiu reagovať na napäté situácie s pokojom.

Rozvod rodičov je určite náročným obdobím pre každé dieťa. Ťažké je aj to, čo mu predchádzalo. Rozvod je vždy vyvrcholením nejakého dlhodobejšieho neharmonického, často aj konfliktného spolužitia rodiny. V každom prípade ním dieťa prichádza o to, čo poznalo, čo tvorilo jeho doterajšiu realitu a musí sa naučiť žiť v novej situácii, v nových podmienkach. Niekedy i v novom prostredí. To všetko predstavuje veľkú záťaž a veľmi záleží na tom, ako je táto téma v rodine komunikovaná. Dieťa potrebuje rozumieť, čo sa deje a ako to ovplyvní jeho ďalší život. Má otázky, na ktoré potrebuje poznať odpovede. Tie sa týkajú množstva oblastí. Od toho, ako často sa bude vídať s odídeným rodičom, až po náročné rozhovory o pocitoch viny, straty, pochybností o sebe, o láske rodičov k dieťaťu...

Áno, dieťa v istom zmysle prichádza o svoju istotu, o pevnú pôdu pod nohami. Ako dieťa nemá ešte schopnosti a skúsenosti, vďaka ktorým by tieto náročné situácie vedelo spracovať. Striedavá starostlivosť je často diskutovanou témou. Pokiaľ komunikácia medzi rodičmi je problémová, striedavá starostlivosť zrejme prinesie mnoho nezhôd, ktoré si najviac odnesú deti. Deti potrebujú stabilné zázemie, pocit istoty a bezpečia a ten sa im spája s pocitom „domova“. Preto veľmi záleží na tom, ako sú rodičia schopní deťom takýto pocit zabezpečiť na dvoch rôznych miestach a či je striedavá starostlivosť naozaj v najlepšom záujme dieťaťa.